Cesta do Macedonska, Belehrad - Srbsko

Cesta do Macedónska, Belehrad - Srbsko

Neplánovaný noclah

Rýchlik z Budapešti do Belehradu, Avala tiež , ako inak, meškal. Najhoršie sa to prejavilo v Belehrade. Olympus, rýchlik do Skopje hlavného mesta Macedónska, čakal na Avalu z Budapešti na druhom nástupišti 5 minút po príchode Avaly. V rýchliku do Belehradu sa nám síce pokúšal sprievodca niečo povedať, ovládal však iba nemčinu, teda okrem srbštiny, nerozumeli sme mu ani slova. V Belehrade nebola žiadna svetelná tabula s označením vlakov, vlastne bola, ale úplne nečitatelná s povypadávanými svetelnými bodmi. Svetelné tabule na nástupištiach nefungovali vôbec. Nemali sme šancu dozvedieť sa o odchode rýchlika Olympus. Zmeškali sme ho. Dokonca aj na informáciách bol chlapík, ktorý nehovoril anglicky. O prípoji, ako aj o nasledujúcom vlaku do Skopje, sme sa nakoniec dozvedeli od jedného sprievodcu, ktorý nielen že hovoril anglicky, dokonca po otázke: „Your nation?“ a odpovedi „Slovak“, začal hovoriť takou slovanskou rečou (neviem či to bola srbština so správne volenými slovami, alebo niečo iné), že som mu rozumel takmer všetko. V čakárni sme nocovať nechceli, ubytovali sme sa v hosteli oproti hlavnej stanici. Aj sa tak volá Hostel Central Station. Bola to naša premiéra v hosteli. Za dvanásť eur na osobu sme dostali poschodovú postel v izbe s desiatimi miestami na spanie. Ubytovali nás spolu so ženami. Mladými dievčatami. Jedna z nich sa čudovala, že izba je zmiešaná. Neviem, či to je bežné, alebo tá deva bola tiež nováčik, ako my. Viktor chytal šoky, na informačnej tabuli sme si prečítali, že postelné prádlo sa mení raz za 7 dní. Rozhodol sa spať oblečený a nezakrývať sa prikrývkou. Bál sa plesní, dookola o nich hovoril a nakoniec prehlásil, že končí, že zajtra ideme domov. Do rána sa z toho vyspal. Nakoniec za všetko mohla naša slabá znalosť angličtiny: prádlo sa mení raz za sedem dní iba v prípade dlhšieho pobytu, inak sa samozrejme mení po každom noclažníkovi.
Ráno v Belehrade o pol šiestej bol pod oknami rad desiatok električiek. Vodiči vystupovali von, postávli pri svojich strojoch alebo zašli do obchodu. Električky sa nepohli celú polhodinu. Príčinu som nezistil. Okolo stojacich električiek neustále jazdili kamióny najčastejšie naložené stavebným materiálom alebo rôznymi tovarmi. Na ulici to bolo cítiť, bola plná smogu.

Tlmočník Milija

Belehrad, ako nám povedal Milija, má dva milióny obyvatelov. Milija je tlmočník, ku ktorému sme si úplnou náhodou prisadli vo vlaku. Na univerzite vyštudoval slovenčinu a teraz tlmočí manažérom expandujúcich slovenských firiem. Milija nám rozprával o tom ako sa v súčasnosti ťažko žije v Srbsku. Práce je málo a jej cena tým klesá, neexistuje sociálna sieť, ani žiadne dávky v nezamestnanosti. V Belehrade je drahé hlavne bývanie, ale Milija nechce žiť inde , malé mestá sa mu zdajú nudné. Milija chcel pôvodne študovať angličtinu, nakoniec skončil pri slovenčine a teraz si pochvaluje. Slovenčina sa mu páči a má prácu.
Tlmočením do a z slovenčiny sa vraj živia aj niektorí Slováci z Vojvodiny. Milijovi však netvoria velkú konkurenciu, ich slovenčina je archaická a na dnešnú dobu vyznieva trochu smiešne, používajú tiež vela srbských slov. Milija nám dáva svoju e-mailovú adresu, pričom si posťažuje na slabú internetizáciu v Srbsku. Míňame niekolko staníc s názvami v azbuke i latinke. Srbi používajú latinku i azbuku úplne rovnocenne. Milija by bol kludne za zrušenie azbuky v nápisoch a názvoch pre verejnosť, Srbsko by sa tak viac priblížilo (latinkou píšucemu) svetu. Rozhovor so sympatickým Milijom prerušila až jeho cielová stanica.