Cesta do Macedónska, Bitola

Vlakom do Bitoly

Cestovanie vlakom je zaujímavejšie ako trajdanie sa po meste. Čoskoro prišli hory s fascinujúcimi cestami zarezanými do kopcov s množstvom mostov cez rokliny a úžlabiny. Po celej krajine sú nádherné dubové háje. Zeleň je matná a fádna, okrem dubov. Duby žiaria sýtymi farbami a leskom listov. Kresťanské dediny sa striedajú s moslimskými. Na kopčekoch pri kresťanských dedinách sú nádherné pravoslávne chrámy. Uprostred moslimských dedín trčia do výšky biele mešity. Vlak zastavuje na každej, i najmenšej, stanici. Na staniciach vždy tečie pitná voda. V jednej z nich čakáme na protiidúci vlak a máme dosť času aby sme sa osviežili a nabrali si do fliaš čerstvej vody. Húfy ludí vystupujú z vagónov a pokojne stoja v rade na vodu. Ludia vo vlaku sú zhovorčiví. Často nás pokladajú za Slovincov, preto im hovoríme Slovačka miesto Slovakia, či Slovensko. Slovačka je miestny názov Slovenska. Babka, ktorá mi dáva do ruky flašu, aby som jej doniesol čerstvej vody, ma pokladá za Rusa.

Vo vlaku sa pohybujú predavači, jeden predáva cigarety, prejde vlakom a na spiatočnej ceste ponúka karty, ďalší pred sebou kope prenosnú chladničku a vykrikuje: "Sladoledy (zmrzlina)". Mladík s prepravkou v rukách predáva pečivo, burek a tekuté jogurty na zapitie. Burek je koláč z vrstveného cesta, zrejme plundrového, plneného najčastejšie tvarohom na slano. Je to velmi chutné a sýte.

Trampoty s ubytovaním

Bitola sa nám na prvý pohlad zdala pre turistov lepšie vybavená ako Skopje. Kým v Skopje sme nevideli žiadnu informačnú kanceláriu, v Bitole je to úplne inak. Velké orientačné tabule na začiatku i na konci pešej zóny, informačná kancelária v centre. No, informačná kancelária, išlo o miestnosť v neoznačenom dome za neoznačenými dverami. Sedela tam jedna dáma, ktorá nám oznámila niečo nečakané: "V Bitole je práve festival filmu, všetko je plné. Nie je žiadne ubytovanie, nieto ešte lacné. Hotely sú velmi velmi, drahé a okrem toho plné. Full." Naoko skúšala volať na dva priváty, s tým, že sú vzdialené od centra a bude potrebné si zobrať taxík. Po chvíli nám oznámila: "No answer (neodpovedajú)." a zbavila sa nás. Vraj nám nemôže pomôcť. Dala nám ešte mapku mesta a rozlúčila sa s nami. Uvažovali sme aké máme možnosti: spať na lavičke, , odcestovať do iného mesta... áno, to bude ono skúsime odcestovať do iného mesta, kde nebude žiaden festival.

Autobusová stanica už bola zavretá. Strážnik nám oznámil, že autobusy pôdu až ráno. Železničná stanica bola osvetlená, ale pustá, nikde nikoho. Kolajnice síce pokračujú ďalej, ale nejazdia po nich nijaké vlaky. Najbližší vlak ide do Skopje aj to až o pol štvrtej nadránom. Zrejme to je ten istý, ktorým sme pricestovali, lebo ešte stále stojí na kolajisku. Napadlo nám: čo tak dostať sa do neho a vyspať sa v kupé. Viktor si predstavil čo by sa stalo keby nás prichytili a ja čo by bolo keby sa to dozvie jeho matka. Možnosť spať vo vlaku sme zavrhli. Chvílu sme si posedeli na stanici v malej miestnosti s dvomi rozbitými lavičkami a dvomi malinkými zamrežovanými okienkami (pokladne) a opeť sme uvažovali čo ďalej. Viktor ešte využil možnosť pohrať sa na stanici a skúsil si prehadzovanie výhybiek. Samozrejme, že sme odišli až potom, čo sa uistil, že výhybky sú v pôvodnej polohe.

Na nocovanie na divoko sme neboli pripravení. Vyzerali sme príliš civilizovane, báli sme sa o veci i o seba, obzvlášť, keď sa po stanici začali pohybovať čudné indivíduá. Možno to boli len neškodní opilci a možno... Rozhodli sme sa, že skúsime nájsť volnú izbu hoci aj v drahom hoteli. Pre takýto prípad sme mali železnú rezervu 100 eur, rozhodli sme sa využiť ju a nájsť si ubytovanie v niektorom z hotelov na mapke. Dva sme minuli bez toho, aby sme sa v nich zastavili. Apartmány, pred nimi vyoblekovaní chlapi čakajúci na to, aby mohli poslúžiť zákazníkom. Na vyhradenom parkovisku strieborný mercedes a iné drahé autá. Vošli sme do jedného v bočnej uličke pešej zóny. Milá recepčná nám dobrou angličtinou povedala, že miesta nemajú, je však ochotná poradiť. Poslala nás do hotela Premier. Ten na našej mapke nie je, mapka zachytáva iba centrum.

V hoteli Premier, jeden kilometer od centra, nám ponúkli apartmán s velkou dvojlôžkovou postelou za 43 eur. Fajn, boli sme ochotní obetovať 100, štyridsaťtri bola dobrá cena. Skončili sme teda s pluzgierami na nohách, v noci po jedenástej, v apartmáne s koženou sedačkou, televízorom s nespočetným množstvom programov, barom plným alkoholu a vaňou.

Spali sme do deviatej. Vyspali sme sa dobrým zotavujúcim spánkom. Nie, v tom meste sme už nechceli stráviť ani minútu navyše. Obetovali sme aj prehliadku starovekej Heraklei, išli sme rovno na autobusovú stanicu a nasadli do autobusu smerujúceho do Ohridu.