Cesta do Macedonska – prichod do Skopje

Macedónsko – príchod do Skopje

Za srbsko-macedónskou hranicou vyzerá všetko inak, polia sú obrobenejšie, stavia sa viac domov. Zdá sa, že Macedónci sú usilovnejší.

V Skopje sme bezradne blúdili po uliciach. Nenašli sme nikoho, kto by hovoril po anglicky. Nikto nám nevedel povedať, kde je turistická informačná kancelária. Zlyhala naša taktika z cesty po východnom Slovensku: zájsť do turistickej informačnej kancelárie, zobrať si zoznam ubytovacích zariadení, nájsť si vhodné ubytovanie. Nikto tu nerozumel vete: „We are looking for cheap accommodation.“ Taxikári iba krútili hlavou. Pýtali od nás adresu kam nás majú zaviezť. Smiali sa, to sme chceli my od nich. Jeden si zavolal na pomoc ostatných kolegov, ale ani tak sme sa nedohovorili. Nádeje vkladali do mladého kolegu, ktorý vedel pár anglických slov, našej požiadavke však neporozumel. Nakoniec nás zachránilo vypytovanie sa na centrum. Predpokladali sme, že v centre hlavného mesta Macedónska sa turistická informačná kancelária nájde. Slovu centrum (macedósky: centar) rozumejú a poslali nás správnym smerom. Na informačnú kanceláriu sme síce nenarazili, v centre sme však našli internetovú kaviareň. Za 60 denárov (1 euro) na pol hodinu sme si pohladali na internete možnosti ubytovania v Skopje. Správnosť informácie nám nakoniec potvrdila aj slečna za pultom. Vysvitlo, že na rozdiel od svojich krajanov rozprávala po anglicky výborne.

Ubytovali sme sa v mládežníckom hoteli zvanom Ferijalen dom, patriacom organizácii Ferijalen sojuz na Makedonija. Ten je síce iba 5 minút od centra, je však tak zašitý, že sme ho hladali hodinu. Pomôckou nám mal Olympic swiming pool, žial zabudli sme sa slečny v internetke spýtať, ako sa to povie po macedónsky. Pýtali sme sa koho sa dalo, nakoniec sme zistili, že tomu rozumejú pod názvom olympijský bazén. Slovenčina nám tu bude asi platnejšia. Akýsi masér z plavárne nám konečne ukázal, kde je ubytovňa. Áno, volá sa to hotel, ale je to skôr ubytovňa. Funguje pod značkou Hosteling International. V ubytovni nám zobrali pasy. Chcel som aby sme mali svoje pasy so sebou, recepčný však tvrdil, že musia zostať u neho kvôli polícii a dal nám miesto nich lístočky s názvom Потврда (potvrda). Takáto prax je bežná v celom Macedónsku.
Izba s dvojmiestnou postelou nás stála 43 euro. Zdala sa nám relatívne slušná, kým sme nenašli čiernou plesňou napadnutú sprchu. Hadicu od sprchy bola čiernou plesňou úplne obalená.

Večer sme sa vybrali na prechádzku po pešej zóne. Je velká, pekne rozvetvená s množstvom kaviarní. Posedávajú a prechádzajú sa po nej stovky ludí. Vládne tam pokoj a radostná atmosféra. Škoda že zo Skopje musíme čím skôr vypadnúť, v našom rozpočte rátame s ovela lacnejším ubytovaním. Na pešej ponúkajú na každom rohu pečenú kukuricu. pečú ju na drevenom uhlí, pekne vonia. Nechali sme sa zlákať a ochutnali sme. Jeden klas vyjde na 20 denárov (za euro by boli tri), Je výborná, neolutovali sme. Kúpili sme si ešte kolu (Coca-Colu) v pollitrovej flaši za 35 denárov a len tak sme sa prechádzali. Príjemné.

Ak už niekto rozumie anglicky, tak naša komunikácia je srandovná. Viktor nechce hovoriť, hovorím ja. Ja rozumiem menej, Viktor mi preloží čo nám povedali a ja zas odpoviem mojou začiatočníckou angličtinou he, he. aj tak som rád, že som sa ju začal učiť a môžem sa ako-tak dorozumieť.