Z letnej dovolenky: Stará Ľubovňa

Zápisky z ciest po východnom Slovensku z leta 2006: nocľah v Starej Ľubovni.

Stará Ľubovňa odfotená z mobilom z hradu

Stará Ľubovňa nás prekvapila hneď niekoľkokrát. Najprv to boli kilometrové vzdialenosti z autobusovej stanice do mesta a tiež z mesta na hrad. Príjemným prekvapením bolo Mestské informačné centrum, sídliace na námestí, v jednej z historických budov. Mali otvorené ešte aj po 17:00 a dostali sme aj krásnu farebnú informačnú brožúrku o Starej Ľubovni spolu s mapou mesta a okolia. Doteraz sme si museli v každom meste mapu kupovať.

Začali sme si hľadať ubytovanie. Nebolo ľahké dovolať sa na čísla zo sprievodcu. Všetky čísla začínali na 43 xx xxx, už samotné číslo 43 vyzeralo ako predvoľba a tak nám chvíľu trvalo, kým sme prišli na to, že príčina nefungujúcich telefónnych čísel je v chýbajúcich predvoľbách.

Dohodli sme si nocľah v turistickej ubytovni a zároveň reštaurácii pod hradom. Jeden a pol kilometra sa nám, po predchádzajúcej neplánovanej túre z Lechnice do Veľkých Lipian, šlapať nechcelo a tak sme to zobrali taxíkom (taxík sme použi po prvýkrát na tomto výlete). Samotná ubytovňa umiestnená neďaleko skanzenu, je tiež skanzenom. Je to múzeum ubytovania z čias socializmu. Majiteľ si zapísal údaje z môjho občianskeho preukazu do veľkej knihy. Zapísal si všetko od trvalého bydliska po číslo občianskeho preukazu, vrátane rodného čísla. Ktovie či pozná zákon o ochrane údajov: veľkú knihu jednoducho položil na policu.

Viktor mal možnosť vidieť, ako vyzerali ubytovne pred dvadsiatimi rokmi. Zachovalo sa všetko; hranaté hliníkové kľučky, Alešove secesné obrázky z kalendára na stenách, prasknuté zrkadlá, plastové kohútiky T12 na večne kvapkajúcom vodovode, odtrhnutý poklop na záchode i uzamykateľné kovové držiaky na rolky toaletného papiera, za socializmu sa titiž kradlo všetko i toaletný papier. Špáry medzi kachličkami v sprche boli vyplnené prosperujúcou čiernou plesňou – to už bolo na Viktora moc a odmietol sa sprchovať, radšej sa umyl v umývadle na izbe. (Dohodli sme sa, že Viktor o tom matke nepovie, nech sa zbytočne nerozčuľuje, tak jej to, prosím, neprezraďte ani vy. Vďaka). Matrace vŕzgali a bolo potrebné sa na posteli pohmýriť, kým ste si našli najlepšie umiestnenie matracových strún medzi rebrami.

V ubytovni s desiatkami postelí sme boli úplne sami. Úplne znamená úplne. Majiteľ s manželkou odišli do svojho bytu v meste a ďalších hostí nebolo. Na karičke s mohutným dreveným príveskom vyzdobeným vypaľovanými oblúkmi (vypálené snáď zahnutým klincom), boli dva kľúče; jeden od izby a druhý od celej ubytovne. Neďaleko sme našli celkom slušnú reštauráciu, v ktorej som konečne ochutnal bryndzové pirohy a odvtedy som ich fanúšikom. Dal som kúsok aj Viktorovi, ten sa na mňa zamračil: vraj prečo som mu dopredu nepovedal, že to bude také dobré, tie jeho čokoládové palacinky so šľahačkou mu zrazu prestali chutiť. Vie, že bryndzové pirohy som jedol po prvýkrát v živote, a vôbec som netušil ako chutia, rád si ma však doberá.

Využili sme príležitosť a ubytovňu sme si poriadne poprezerali, Viktor našiel otvorenú povalu, zavolal, aby som tam šiel s ním, v tej tme sa sám bál. Na povale sme našli svetlo; po rozsvietení sme zistili, že sa nachádzame v miestnosti, ktorá v časoch najväčšej slávy ubytovne patrila personálu. Tam ešte len bola kopa zaujímavých vecí! Všetko rekvizít socializmu.

Pre spravodlivosť treba dodať, že elektrina fungovala, teplá voda tiekla a posteľné prádlo, hoci statočne polátané záplatou na záplatu, bolo čisté a voňavé. Ďalší deň našej dobrodružnej cesty po východnom Slovensku, bez cieľa, plánu a zabezpečenia, sa skončil. Spali sme pokojne, aj keď sme sa trochu báli, únava však bola silnejšia.

A kto je Viktor? Á, sory, zabudol som vám povedať, Viktor je môj 15 ročný syn.

Reportáž z letnej dovolenky 2006